Tenis

Ešte pred nástupom na základnú školu som občas hrávala s otcom. Keď som prišla do prvého ročníka hneď som sa prihlásila na krúžok tenisu, ktorý bol u nás na škole. Na konci školského roka ma poslal náš akoby tréner do naozajstného tenisového klubu v Piešťanoch. Keď som tam išla prvýkrát, bola som vystrašená ako dávno nie. Prihlásila som sa a začala poctivo trénovať. Mali sme najtvrdšieho trénera, aký vôbec v celom klube bol. Každý tréning bol na nezaplatenie. Neznášala som zimné kondičky. Pamätám si ako som mávala v teniskách mikroténové sáčky, aby som nemala mokré nohy od snehu. Skoro ako na vojne. Našla som si tam skvelých kamarátov. Boli sme ako jedna veľká rodina. Stále spolu. V dobrom aj v zlom. Nikdy nezabudnem na svoj prvý turnaj. Mala som deväť rokov a najšťastnejšia osoba na svete. A keď som vyhrala prvý zápas. Vedela som, že netrénujem pre nič za nič. Mala som svoje ciele a išla som si za nimi. Stávalo sa, že som si po prehratom zápase ako malé dieťa poplakala...
Zrazu sme sa akosi rozutekali iným trénerom a už sa to začalo rozpadať. Ja som vystriedala osobne tiež niekoľko. Ale ten prvý ma naučil toho skutočne najviac. Nenaučil ma len ako držať raketu a ako prehodiť loptičku na druhú stranu. Vštepil mi rešpekt a presnosť. Za toto všetko mu patrí moja vďaka, lebo len málokto by dokázal to, čo on. Aj keď bol mnohými ľuďmi neznášaný, stál si stále za svojím a nikdy neupustil od tvrdého režimu. Za chvíľu už asi odíde z klubu, pretože má dosť rokov. Vďaka nemu je piešťanský tenis to, čo je. Dal základy mnohým dobrým slovenským tenistom. Vždy mi z neho išiel mráz po chrbte, ale aj tak klobúk dolu.
Moja posledná sezóna. Začalo sa mi dariť. Tenis ma napĺňal po všetkých stránkach. Kým sa ostatní rovesníci chodili baviť na kúpalisko, ja som celé letné dni strávila na kurte. Teplo ako nikdy, ale nič som neľutovala. Mala som dvanásť rokov. V polke leta som išla ortopédovi a zistil mi skoliózu, kvôli ktorej som musela ihneď skončiť s aktívnym hraním tenisu a vôbec každého športu. Zakrivenie chrbtice u mňa spozorovali už dávnejšie, ale nebolo to až také závažné. Mala som cvičiť, ale ja som to zanedbala a takto som dopadla. Moja chyba...
Nikto si nevie predstaviť ako som sa cítila. Žila vo mne nepretržitá chuť stále a stále hrať. Zostal len plač. Celé dni som bola v slzách. Nič ma nebavilo. Strašne ma to zmenilo. Aj po tých rokov cítim veľkú bolesť pri srdci. Rakety ležia odložené. Víťazné poháre sú zaprášené... Nepotrebujem sa na to všetko pozerať. Raní ma to. Raz po rokoch možno začnem trochu hrávať... pre zábavu. Ale teraz nie som pripravená. Nebaví ma to, keď nemám cieľ. Bezducho mlátiť do loptičky, to nie je pre mňa. Toto bola najväčšia rana v živote, akú som zatiaľ dostala.
Neviem ako by to so mnou vyzeralo teraz, keby neprestanem v dvanástich hrávať. Viem ale, že to bolo to najlepšie detstvo, aké si môže dieťa priať. Chcem povedať všetkým rodičom, aby dávali svoje deti na športy. Je to dobre investovaný čas...